Krojová vyšívaná košeľa VRATKO

Bývalá Zemplínska župa zahrnovala v minulosti veľkú časť územia východného Slovenska - dnešné okresy Humenné, Trebišov a Michalovce. Od Michaloviec na východ, smerom k štátnej hranici, zasahovala sem časť bývalej župy Užhorodskej. Na západe susedila so Šarišskou a Abovskou župou, na juhu presahovala na územie dnešného Maďarska, neskôr predelila Zemplínsku župu štátna hranica, okolo ktorej žijú obyvatelia maďarskej národnosti. V súčasnosti na východe ohraničuje Zemplín Ukrajina a na severe Poľsko. Existencia inoetnického obyvateľstva v okrajových oblastiach Zemplína nemala podstatný vplyv na ľudový odev za posledných sto rokov jeho vývoja - zrejme pri jeho posledných fázach nadobudli prevahu tie činitele (hospodárske, spoločenské, triedne, geografické a iné), ktoré pôsobili zjednocujúco (napríklad nížinný charakter územia nečlenený pohoriami, s tým súvisiaca prevaha roľníckeho živlu, blízkosť miest a dobré komunikácie, veľkostatky a maloroľníci, z ktorých mnohí odchádzali koncom 19. stor. do Ameriky za prácou) vyšívaná košeľa.

Ľudový odev je takmer na celom území Zemplína rovnaký, k čomu prispieva aj charakter výzdoby, vyšívaná košeľa (farebné prietky rôznymi technikami, výšivka, ktorá používa najmä techniku plochým stehom podľa predkreslenia a najčastejšie krížikový steh, výrobky miestnych remeselníkov, ktorí zásobovali širšie oblasti), vývoj ľudového odevu má veľa spoločných prvkov so susediacim Šarišom. Sami obyvatelia uvádzajú pri dotaze na oblastné vymedzenie odevu veľké územia - miestne rozdiely vidia v detailoch, napríklad iba v dĺžke sukieň, ich výzdobe a podobne Porovnaním materiálu z výskumov odevu v rôznych častiach Zemplína vidíme, že strihy, názvy, inventár súčastí mužského i ženského odevu sú v podstate rovnaké. Istú variabilitu si zachovali účesy vydatých žien. Ich podrobnejší výskum, ako jedného z archaických a konzervatívnych prvkov v ľudovom odeve vôbec, by možno pomohol vymedziť podrobnejšie niektoré oblasti zemplínskeho odevu vyšívané manžety. Čepce, ktoré inde úzko nadväzujú na účesy, sa tu prestali nosiť koncom 19. storočia i skôr, a miesto nich nastúpili malé šatky, spoločné pre celé územie. Podstatné zmeny vo vývoji odevu priniesla už prvá svetová vojna. Muži postupne zanechávali tradičný kroj, ženský odev priberal nové továrenské materiály a proces prechodu k mestskému odevu (tak ako na celom Slovensku i na východoslovenskej dedine) urýchlila druhá svetová vojna, socialízácia dediny a celkove zmenené životné podmienky.

Zemplínsky kroj

Oblasť zemplínskeho odeu, ktorá pokrýva takmer celé územie župy, je podľa doterajších výskumov ohraničená obcami: Stropkov, Hrabovec nad Laborcom, Papín, Belá nad Cirochou, Vinné, Pozdišovce, Bánovce nad Ondavou, Malčice, Brehov, Cejkov, Čerhov, Kalša, Drahov, Banské, Zámutov, Čierne nad Topľou. Sem patrí i Sečovská Polianka, ktorej odev sme vybrali ako prototyp zemplínskeho odevu (leží približne v strede oblasti) vyšívané manžety.

Zemplínska vyšívaná košeľa.

Najstaršia košeľa (košuľa) bola z konopného plátna, s úzkym stojatým golierom, rázporkom zaviazaným tkanicami. Krížikovou výšivkou sa ozdobovali golier a manžety. Začiatkom 20. stor. sa začali nosiť košele so skosenými, na pleci nariasenými rukávmi s manžetami (robkane košuľe). Predný a zadný stan košele bol z jedného kusa bavlneného plátna s preložkou a podšívkou na pleciach. Košeľa mala úzky stojatý golier, rázporok ukončený "lajsničkou", so zapínaním na sklené gombičky. Vyšívaná košeľa výšivka na golieri, pozdĺž zapínania i na priečnej „lajsníčke“ a na manžetách bola čierna, vyšitá krížikovou technikou. Po druhej svetovej vojne sa začali nosiť košele s preloženým golierom a bohatou pestrou výšivkou, s našitými strojovými čipkami na „lajsničke“ i na manžetách. Konopné gate (gače) sa nosili len pod vrchné nohavice, každá nohavica mala šírku jednej poly, v páse boli stiahnuté tkanicou vyšívané manžety. Ako vrchné nohavice sa nosili nohavki z domáceho konopného alebo bavlneného kepru. Boli úzke, priliehavé, s dvoma rázporkami a s 1-2 vreckami. Sviatočné sa zdobili čiernym štepením. Nosilí sa do čižiem. Do obalka v páse sa vovliekal úzky (2 cm) dlhý (240 cm) remeň. Omotával sa dvakrát okolo bedier, ukončený bol prackou. Časť remeňa, ktorú bolo vidieť, bola zdobená kovovými gombičkami. Sviatočnou súčasťou odevu (na tanec, do kostola) bola vesta (ľajbík) z tenkého súkna alebo plyšu. Siahala po pás, bola podšítá plátnom a mala dve vrecká. Vesta bola zdobená šnurovaním čiernym vlneným šujtášom, striebornými bortňami, štepením i jednoduchou výšivkou. Vpredu boli vo viacerých radoch našité gombíky zlatej farby so skleným očkom. Šil ich miestny krajčír, alebo sa kupovali na jarmokoch. Starší muži nosili čierne vesty, mladší zelené, červené alebo čierne vyšívaná košeľa.

Vrchné súčasti Zemlínskeho kroja

Sviatočnou súčasťou odevu bol barančinový hnedý kožuch s lemovaním z čiernej kožušiny vyšívané manžety. Siahal pod pás, zapínal sa na kožené gombíky a slučky. Do pol lýtok siahala gubaňa - kabát z vlnenej tkaniny s pritkávanými nespradenými prameňmi vlny. Ovčia vlna ostávala v prírodných farbách - biela, sivastá, hnedá. Okolo hrdla a časť predných dielov sa lemovala červeným súkenkom alebo kartúnom. Zapínala sa pod hrdlom na jeden súkenný gombík a slučku. Obliekala sa do rukávov alebo sa len prehadzovala cez plecia. Nosilí ju v zime furmani, pastieri, sviatočne sa nosila do kostola a v minulosti bola súčasťou obradového odevu ženícha. Mládenci a starší chlapi nosili do roboty i vo sviatok z keprového plátna ušitý kabátik (kikľa), ktorý siahal trochu niže pása. Bol priliehavý, od pása nadol mal šosík. Golier bol stojatý, vpredu mal dve vrecká, zapínal sa na kovové gombičky s dierkami vyšívaná košeľa. Kikľa bola ozdobená čiernym štepením, podobne ako nohavice.

Účes a pokrývka hlavy

Ešte začiatkom 20. storočia starí chlapi nosili vlasy dlhé po uši, mladí už chodili ostrihaní nakrátko. Na hlave sa nosil čierny klobúk (kalap), okolo dienka mali mladší kvetovanú, starší čiernu stuhu. Mládenci mali na ľavej strane za stuhou zastoknuté pierko z umelých kvetov a biele kohútie pero (pokrejtka) vyšívaná košeľa. Krátke pierko za klobúkom nosili už 10-12 roční chlapci. V zime sa nosili baraníce (barankova čapka). Doplnkami mužského odevu bol družbovský ručník, ktorý uviazali družbovi pri sobáši z pravého pleca na ľavý bok vyšívané manžety. Široký bol pol poly, dlhý asi 240 cm, farebne ozdobné pretká- vaný a ukončený strapcami. V zime nosili chlapi do roboty súkenné jednopalcové rukavice.