Krojová vyšívaná košeľa KRISTIÁN - manžety

Krížik sa vyšíval niekoľkými spôsobmi z lícnej strany plátna, a to cez dve až štyri osnovné a útkové nite v závislosti od hrúbky a hustoty podkladu. Výnimku tvorila oblasť Krupiny, kde sa krížik vyšíval z rubovej strany plátna.

Krížik sa veľmi často kombinoval s vrkôčikovým krížikom, ktorý sa odlišoval hustotou ukladania nití a plastickosťou. Vyšíval sa zväčša tam, kde sa ním zapĺňala väčšia plocha. Vyšívaný v jednej aj vo viacerých súbežných linkách často dopĺňal a ohraničoval ornamentálne pásy vytvorené inými technikami (napr. hladkovaním, výrezom a hrachovinkou).

Krížik sa vyšíva sprava doľava cez rovnaký počet osnovných i útkových nití. Prvý steh sa položí zľava doprava uhlopriečne hore. Ihlou sa naberie vodorovným smerom sprava naľavo základný počet nití a vypichne sa. Druhý steh sa položí krížom cez prvý steh, vodorovné sa vypichne sprava naľavo a naberie dvojnásobný počet základných nití. Na rubovej strane vzniká v jednom rade zadný steh a v dru- hom stonkový steh.

Bratislavský kroj

Vajnory patria medzi vinohradnícke obce ,ktoré ležia na východ od mesta Bratislavy. Tieto obce majú rovnaký typ ľudového odevu, ktorý je odlišný od trnavskej oblasti, ako aj od oblasti Záhoria. Hlavným rozdielom je ornamentika výšivky, ktorá je pre tieto obce typická, ako aj ženská pokrývka hlavy. Výšivka, ktorá sa používa na dekoráciu rukávcov má bohatý štylizovaný rastlinný ornament, typická je žlto-biela farebnosť.

Ženský Bratislavský odev

Ženský tradičný odev má niekoľko základných súčastí – spodný rubáš z bieleho plátna, naň sa obliekali rukávce, ktoré boli dekorované vyšívaným pásom v hornej časti. Naspod sa obliekali dve sukne – spodnú – bielu, nabratú do pásovky. Na ňu sa obliekala vrchná sukňa so vzorovaného plátna ,lemovaná krajkou, ktorá sa uväzovala na šnúrky. Na rukávce sa obliekal živôtik – „lajblík“, ktorý farebne ladil so vzorkou na sukni. Na sukňu sa spredu uväzovala zástera –pre staršie ženy čierna, mladé mali modrú, dekorovaná výšivkou a mašľou. Rovnaká mašľa sa uväzovala aj pod krk. Vydaté ženy nosili čepiec - pre Vajnory je typický čepiec s vejárovitou čelenkou z bieleho riaseného naškrobeného plátna, ktorý bol zdobený krajkou, výšivkou a mašľou. K odevu sa nosili čierne nízke topánky.

Mužský Bratislavský odev

V súčasnosti hlavnými nositeľmi ľudových tradícií sú folklórne súbory, odev je využívaný pri obecných slávnostiach - vinobranie, hodové slávnosti a pod. Príklad vajnorského ľudového odevu je odev, ktorý je vystavený vo fojeri Miestneho úradu vo Vajnoroch. Mužský tradičný odev bol veľmi jednoduchý – biela plátenná konopná košeľa, s lemom výšivky pri dolnom okraji ,na košeľu sa nosil živôtik – pruclek z brokátu. Aj mužský odev bol ozdobený mašľou pod krkom. Sviatočné boli tmavé súkenné nohavice , vpredu s našitými šnúrkami. Nohavice sa nosili zasunuté do čižiem. Čižmy boli čierne ,kožené s tvrdými sárami. Súčasťou odevu bol aj klobúk s pestrofarebnými stužkami. Ľudový odev sa vo Vajnoroch prestal nosiť cca v 40.-tych rokoch 20. storočia.

Ľudový kroj na Záhorí

Ľudový kroj na Záhorí nereprezentuje len jeden krojový variant, ale ide o súbor viacerých variantov ľudového odevu. Jeho diferenciácie vychádzajú do veľkej miery z bývalého kultúrneho a administratívneho členenia podľa panstiev. Jednotlivé oblasti vykazujú určitú prepojenosť, avšak v jednotlivých variantoch nájdeme i osobité záležitosti prislúchajúce vyslovene danej lokalite.

Zachovaný skalický variant ľudového odevu predstavuje odev roľnícko - vinohradníckej vrstvy mestského obyvateľstva so zachovanými prvkami biedermeieru. Pre radošovský variant zachovaný v povodí riečky Chvojnica je príznačné používanie ťažších materiálov ako brokát i zamat, paličkovanej čipky, výšiviek zlatými a striebornými niťami, výšivky plochým stehom s motívmi kvetín. Ďalší, moravskosvätojánsky variant, predstavujú obce Moravský Svätý Ján, Sekule, Závod. Vyznačuje sa výraznou kombináciou ružovo-modro-bielej farby s tvarovanými goliermi a volánmi z čipky. V oblasti kopaničiarskych obcí Sobotište, Podbranč, Vrbovce, Chvojnica sa stretávame s obdobou myjavského krojového variantu. Príznačné prvky predstavujú najmä jednofarebné sukne modrej, žltej alebo zelenej farby a jemné biele čipky. Pre ľudový odev v okolí Senice sú príznačné materiály ako vlna a bavlna a zdobený je geometrickým ornamentom. Jablonický variant predstavujú najmä obce Jablonica, Cerová - Lieskové, Osuské a Hradište pod Vrátnom. Príznačným je vplyv uhorského rokoka, čo sa odrazilo vo zväčšenej dekoratívnosti a v používaní drahých materiálov ako zamat či brokát.

Ľudový kroj na Záhorí

Súčasné podoby ľudového odevu predstavujú najmä jeho sviatočné varianty, nakoľko v priebehu 20. storočia (v najväčšej miere po 2. svetovej vojne) podľahol vplyvu nástupu konfekcie a potrebám typizovaného pracovného odevu v priemysle a službách. Tieto okolnosti vplývali najskôr na mužský odev. U žien, ktoré ešte istý čas ostávali pracovať doma a vychovávať deti, bolo možné zaznamenať nosenie kroja dlhšiu dobu, avšak zväčša len pri výnimočných príležitostiach a sviatkoch ako Vianoce, Veľká noc, Hromnice, či rodinných oslavách svadby, krstu a pod. Jedným z viacerých významných dekoratívnych prvkov ľudového odevu na Záhorí bola i výšivka v jej rôznych variáciách.

Významný úspech zaznamenala záhorská výšivka na Výstave Slovenských výšiviek v auguste 1887 v Martine, kde bolo vystavených 81 predmetov z 13 obcí Záhoria. O jej prezentáciu doma i v zahraničí sa po roku 1910 zasadzovalo i Družstvo na speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, tzv. Skalické výšivkárske družstvo.