Krojová vyšívaná košeľa VLADIMÍR - manžety

Piešťanská vyšívaná košeľa

Obce ležiace v údolí Váhu od Nového Mesta nad Váhom po Piešťany mali spoločný odev, známy pod názvom píešťanský, hoci v samých Piešťanoch sa už koncom 19. stor. nenosil. Asi v tom čase sa tam udomácnili nové techniky vyšívania (predošlé sa robili na konopnom plátne plochým stehom podľa počítanej nite). Boli to plochý steh podľa predkreslenia a dierkovaná výšivka. Časom sa odlíšili obce Bašovce, Častkovce, Krakovany, Očkov, Malé Orvište, Ostrov, Pobedim, Podolie, Horná Streda a Trebatice. Motívy tzv. krakovianskej výšivky boli drobné, kým v ostatných obciach ležiacich väčšinou na ľavej strane Váhu, bola Výšivka plochým stehom i dierky väčšie. Vyšívali sa rukávce, čepce, zástery, šatky a mužské košele. Typické farby boli žltá, oranžová, zriedkavejšie červená, biela a modrá, v polovici 20. stor. i zelená a fialová. Piešťanský kroj (popri trnavskom) je jedným z najbohatšie zdobených krojov západného Slovenska s veľmi vyspelou výšivkovou technikou. V prvej polovici 20. stor. sa stal reprezentačným slovenským krojom na rozličných podujatiach doma i v zahraničí.

Mužský odev

Starší typ košele, ktorý sa prestal nosiť začiatkom 20. storočia, boli konopné košele so skosenými rukávmi. Novšie, z kupovaného plátna, majú rukávy rovné, k drieku košele prišité ozdobným stehom alebo čipkou. Rukávy sú v zápästí nariasené a zakončené obalkom. Košeľa siaha pod pás. Golier je rovný, rázporok pod hrdlom sa zaväzuje štyrmi tkanicami, pravý diel košele sa prekladá cez ľavý. Plecia košele a manžety sú vyšívané, niekedy aj tkanice.

Plátenné gate boli v lete vrchnou pracovnou i sviatočnou súčasťou, v zime slúžili ako spodné nohavice. Šírka nohavice bola jedna pola doma tkaného plátna. Spodný okraj gatí bol vystrapkaný a nad ním ozdobený bielym ažúrom. V páse sa stiahli tkanicou. Nohavice boli zo šedomodrého tenkého kupovaného súkna, podšité bielym barchetom. Pod pásom mali dva rázporky, okolo nich a pod nimi boli tmavomodrá šnurovania, boli úzke, naspodku mali strmene, nosili sa do čižiem. V páse ich pridržiaval remeň vtiahnutý do obalka. Do rázporkov sa na sviatok vkladala biela vyšívaná vreckovka.

Vesta (prucel) bola z takého istého šedomodrého súkna (niekedy i šnurovaná), alebo sa šila i z bledomodrého atlasu. Siahala do pása a na oboch predných dieloch s prišitýmí okrúhlymi kovovými gombíkmi, ktoré sa nezapínali.

Vrchné súčasti

Kožuch madák - pomenovaný podľa farby kože - bol trojštvrťový, z barančiny. Okraje mal lemované čiernou alebo bielou kožušinou takisto z barančiny. Výzdobu tvorili červené a zelené kožené aplikácie. Z ovčej kože bola aj biela pelerína bunda. Obliekali si ju zriedkavejšie - na cesty do voza.

Začiatkom 20. storočia si už iba najstarší pamätali trojštvrťovú kabanu a dlhú halenu. Obe boli z bieleho domáceho súkna. Kabaňa bola rozšírená naboku klinmi, vyzdobená bola červeným a zeleným súknom a šnúrami. Nezapínala sa, pri práci si ju preväzovali motúzom alebo povrieslom zo slamy. Halena sa nosila menej než kabaňa; bola príležitostným odevom, podobne ako bunda (furmani do voza). Mala štvorcový golier, ktorým sa pri nepriaznivom počasí prikryla hlava.

Tmavomodrý súkenný trojštvrťový kabát, podšitý i lemovaný barančinou - menték, nosili muži aj ženy. Polomestským odevom bola pelerína s kapucňou zo sivého súkna - kuba - rozšírená aj v iných oblastiach západného Slovenska (napr. v okolí Trnavy, v Brezovej pod Bradlom a vo Vajnoroch). Nosíla sa ešte začiatkom tohto storočia a nahrádzala halenu i kožušinovú bundu.

Vývojovo najnovšou súčasťou bol kabát zo svetlomodrého súkna. Siahal niže pása a strih mal už ako mestské kabáty (preložený golier s výložkami, tvarované rukávy).

Účes a pokrývka hlavy

O mužskom účese i pokrývkach hlavy tejto oblasti je málo údajov - v zime sa nosila čierna baranica a inak čierny širák.

Obuv

Letná pracovná obuv mužov i žien boli kožené pantofle. V zime a vo sviatok sa nosili čižmy. Starodávne štíble naboki šité boli čierne a mali úzky opätok. Ženské boli nad členkami nariasené (rancuvané), mužské boli zas vpredu na sáre vyrezané do srdca a vzadu na päte mali koženú ozdobu, tzv. pupok. Po prvej svetovej vojne nosili ženy i kupované topánky.

Obce v údolí Váhu (Piešťany-Sereď) v Trnavskom okrese patria jednoznačne k trnavskému variantu ľudového odevu (pozri Bratislava, bod 1), z ktorých treba menovať aspoň jednu, a to Dolný Lopašov. Ľudovému odevu tejto obce sa podrobne venoval vo svojich prácach P. Socháň. Spomedzi nich sa vydelilo niekoľko dedín (Jaslovské Bohunice, Červeník, Drahovce, Dubové, J alšové, Madunice, Malženice, Pečeňady, Šulekovo, Trakovice, Žlkovce), ktoré tvoria prechod medzi odevom tmavským a piešťanským, no v priebehu vývoja od polovice 19. stor. postupne priberali alebo vylučovali odevné súčasti jednej alebo druhej oblasti. Okrem toho sa v tomto regióne už od polovice minulého storočia začala rozvíjať špeciálna výšivková technika, známa v súčasnosti ako trakovická vikladaná robota (aplikácia jemného plátna na tyl - Oboje v bielej farbe), hoci sa pôvodne začala robiť v Žlkovciach. Počas prvej ČSR sa v Trakoviciach usporiadal kurz na aplikáciu, a tak sa táto výšivková technika stala špecifikou viacerých obcí.

Obce v okolí Serede (Šoporňa, Pata, Hájske). Odev tvorí prechod medzi trnavským krojom, ku ktorému inklinuje viac - a odevom z okolia Nitry (pozri Nitra, bod 5). V južnejších dedinách prebieha etnická hranica slovensko-maďarská. Oblasť sa výrazne odlišuje od okolia špecifickou výšivkou. Plocha výšivky je rozčlenená na malé štvorčeky, obdĺžniky, vyplnené geometrickými alebo veľmi štylizovanými rastlinnými motívmi, vyšívanými plochým stehom podľa počítanej nite i predkreslené. Prevažuje červená farba, doplnená žltou, bielou, zelenou a modrou. Motívy výšivky zaplňujú celú plochu, podkladový materiál nevidno, celkový dojem je mozaikovitý.