Krojová vyšívaná košeľa MICHAL

Šariš

Miesto neho sa už i k opleckám nosila spodná sukňa (spodňarka alebo sukňa, tento názov sa tu používa iba pre spodnú sukňu). Ženy si obliekali viacero spodných sukní - obvykle z kartúnu, barchetu, ktoré sa na pracovný deň používali i ako vrchné sukne. Sviatočná vrchná sukňa kidľa bola vždy z drah- ších materiálov a mala prišitý živôtik (vist). Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa nosili vrchné sukne z farbiarčiny (jednofarebné tmavomodré alebo s drobnou vzorkou tzv. spišske kídľe), nadrobno poskladané, z 5-6 pôl. Okrem toho sa nosila i kidľa postavna - z jemného čierneho alebo tmavomodrého súkna s veľkým skladaním, ktoré odstávalo (preto i názov stojaca kidľa). Obidve sukne - farbiarska i súkenná boli odspodu podšité širším červeným lemom (kartún) a ozdobné preštepené. Sukne siahali skoro po členky, no postupne sa začali skracovať a priberať spodné sukne. Po prvej svetovej vojne sa začínali nosiť vrchné sukne už z rozličných kupovaných materiálov (kvetovaný manchester, zamat i brokát, štof - obyčajne v tmavších farbách).

Ručne vyšívaná košeľa mužský kroj

K farbiarskym a súkenným sukniam sa prišíval trojdielny živôtik staršieho typu (vist) z červeného súkna alebo zlatom pretkávaného brokátu. Mal hlboký, špicami ukončený výstrih, nesiahal celkom po pás tým že bol prišitý k sukni, celá línia ženského kroja mala mierne zvýšený pás. Vpredu sa živôtik vystužil a sťahoval stuhou vovlečenou do mosadzných háčikov. Mal bohatú výzdobu - okraje lemovali čierne zamatky a široké paličkované čipky z pravých zlatých alebo strieborných nití. Tieto živôtiky sa kupovali na jarmokoch alebo v remeselníckych dielňach blízkych miest. Novší živôtik (ľajbľik) sa začal nosiť k zamatovým a brokátovým sukniam. Mal okrúhly krčný výstrih, zapínal sa na gombíky a už sa neprišíval k sukni. Niekedy mal pod pásom prišitý i bohato nazberaný odstávajúci šosík. Mužský kroj vyzdoboval sa rozličnými nášivkamí (stuhy, bortne, perličky, flitre) alebo šnurovaním. Používal sa naň pestrý materiál - vzorkovaný i jednofarebný. Zástery boli dvojaké - jednopolové a dvojpolové, obe tmavých farieb. Fartuch - dvojpolový z jednofarebnej farbiarčiny vpredu s háčkovanou pestrofarebnou spojovacou vložkou; nosil sa k sviatočnej farbiarskej alebo súkennej sukni. Pracovná zástera bola jednopolová, tiež z farbiarčiny. V tridsiatych rokoch sa začali nosiť jednopolové zástery z čierneho glotu (šurc), na troch stranách lemované volánom, ukončeným ešte čipkou. Okrášľovali sa rozličnými bortňami s kvetinovými motívmi alebo strojom vyšívanými kvetinovými motívmi a zámikmi.

Súkenné odevy s krížikovou výšivkou

Zo sviatočných plátenných súčastí treba spomenúť polku, ktorá zdobne pretkávaná bola súčasťou odevu nevesty. V jednoduchších polkách sa nosili deti. K obradovému odevu patrili družbovský ručník tiež z červeno pretkávaného plátna (asi 35x200 cm). Družbovia i družice ich nosili prehodené cez jedno plece, šikmo cez prsia a pod pazuchou previazané. V prvej polovici 20. stor. už iba staré ženy nosili biele trojštvrťové barančinové kožuchy, jednoducho ozdobené, len na chrbte s vyšitým rastlinným motívom. Koncom 19. stor. nosili ženy čierne súkenné do pása priliehavé kabátiky (huňka) krížiková výšivka. Menej sa používal i čierny zamat s vyšitými kvietkami. Kabátik mal asi 20 cm šosík, ktorý mal na chrbte v strede niekoľko odstávajúcich skladaní a nad nimi vyšitý farebnou priadzou rastlinný motív. Okolo hrdla, popri zapínaní, naspodku a na manžetách bol širší lem - buď imitácia čiernej kožušiny alebo modrá, fialová taftová stuha. Huňka sa zapínala na dve mosadzné spony, gombíky so skleneným očkom sa prišívali navyše ako ozdoba. Predné diely na mužskom kroji sa doplňovali výšivkou s podobnými motívmi ako kvet na chrbte. Huňka sa podšívala i vatovala a bola súčasťou sviatočného zimného odevu, nosila sa i na sobáš. Šili ju miestni krajčíri. Prestala sa nosiť pred druhou svetovou vojnou. Vývojovo ďalším typom vrchného oblečenia bola vizitka podobná huňke z jednofarebného zamatu s vytláčanými kvetmi, zdobená čiernou zamatkou krížiková výšivka. Nosila sa na pochôdzky, na trh, vo všedné dni, menej na sviatky. Do ženského vrchného oblečenia sa postupne dostávali ďalšie formy kabátikov a blúz, niektoré z nich sa nosia dosiaľ. Ich pôvod je v mestskom odeve - ale v týchto formách v mestskom odeve nikdy neexistovali - sú to výtvory dedinskej módy, vkusu a miestnych krajčírov. Tak sa napríklad postupne nosili hojda, ľepetanka, bľuza, servjanka a samozrej me vlniaky kupované v obchodoch (zimušna chustka) krížiková výšivka.