Krojová vyšívaná košeľa MATÚŠ

Krojová pánska mužská košeľa sa robila z ľanového plátna. V súčastnosti sa používa bavlnené plátno.

Ručne vyšívané krojové košeľe

Krojové košele vyšívané sú určené hlavne na slávnostné folklórne obrady, akou je svadba - odobierka a čepčenie mladuchy.

Tieto krojové košele sú z bavĺnených látok a výnimočne z ľanového plátna. Krojové súčasti sú Goraský, Liptovský, Terchovský klobúk.

Najčastejšie ich obsahuje Kysucký kroj, Oravský kroj, Terchovský kroj a Liptovský kroj.

Kroje Slovenska.

Predaj Kysucká krojová košeľa, Oravská vyšívaná košeľa Liptovské krojové košele Detviansky kroj Horehronské kroje Hontiansky kroj Novohradské kroje Gemerské kroje Spišský kroj Šarišké kroje Zemplínsky kroj.

Rôznorodosť ľudového odevu vznikol v závislosti od lokality folklórnej oblasti.

Ručne vyšívaná košeľa mužský kroj

K farbiarskym a súkenným sukniam sa prišíval trojdielny živôtik staršieho typu (vist) z červeného súkna alebo zlatom pretkávaného brokátu. Mal hlboký, špicami ukončený výstrih, nesiahal celkom po pás tým že bol prišitý k sukni, celá línia ženského kroja mala mierne zvýšený pás. Vpredu sa živôtik vystužil a sťahoval stuhou vovlečenou do mosadzných háčikov. Mal bohatú výzdobu - okraje lemovali čierne zamatky a široké paličkované čipky z pravých zlatých alebo strieborných nití. Tieto živôtiky sa kupovali na jarmokoch alebo v remeselníckych dielňach blízkych miest. Novší živôtik (ľajbľik) sa začal nosiť k zamatovým a brokátovým sukniam. Mal okrúhly krčný výstrih, zapínal sa na gombíky a už sa neprišíval k sukni. Niekedy mal pod pásom prišitý i bohato nazberaný odstávajúci šosík. Mužský kroj vyzdoboval sa rozličnými nášivkamí (stuhy, bortne, perličky, flitre) alebo šnurovaním. Používal sa naň pestrý materiál - vzorkovaný i jednofarebný. Zástery boli dvojaké - jednopolové a dvojpolové, obe tmavých farieb. Fartuch - dvojpolový z jednofarebnej farbiarčiny vpredu s háčkovanou pestrofarebnou spojovacou vložkou; nosil sa k sviatočnej farbiarskej alebo súkennej sukni. Pracovná zástera bola jednopolová, tiež z farbiarčiny. V tridsiatych rokoch sa začali nosiť jednopolové zástery z čierneho glotu (šurc), na troch stranách lemované volánom, ukončeným ešte čipkou. Okrášľovali sa rozličnými bortňami s kvetinovými motívmi alebo strojom vyšívanými kvetinovými motívmi a zámikmi.

Súkenné odevy s krížikovou výšivkou

Zo sviatočných plátenných súčastí treba spomenúť polku (asi 70x300 cm), ktorá zdobne pretkávaná bola súčasťou odevu nevesty. V jednoduchších polkách sa nosili deti. K obradovému odevu patrili družbovský ručník tiež z červeno pretkávaného plátna (asi 35x200 cm). Družbovia i družice ich nosili prehodené cez jedno plece, šikmo cez prsia a pod pazuchou previazané. V prvej polovici 20. stor. už iba staré ženy nosili biele trojštvrťové barančinové kožuchy, jednoducho ozdobené, len na chrbte s vyšitým rastlinným motívom. Koncom 19. stor. nosili ženy čierne súkenné do pása priliehavé kabátiky (huňka) krížiková výšivka. Menej sa používal i čierny zamat s vyšitými kvietkami. Kabátik mal asi 20 cm šosík, ktorý mal na chrbte v strede niekoľko odstávajúcich skladaní a nad nimi vyšitý farebnou priadzou rastlinný motív. Okolo hrdla, popri zapínaní, naspodku a na manžetách bol širší lem - buď imitácia čiernej kožušiny alebo modrá, fialová taftová stuha. Huňka sa zapínala na dve mosadzné spony, gombíky so skleneným očkom sa prišívali navyše ako ozdoba. Predné diely na mužskom kroji sa doplňovali výšivkou s podobnými motívmi ako kvet na chrbte. Huňka sa podšívala i vatovala a bola súčasťou sviatočného zimného odevu, nosila sa i na sobáš. Šili ju miestni krajčíri. Prestala sa nosiť pred druhou svetovou vojnou. Vývojovo ďalším typom vrchného oblečenia bola vizitka podobná huňke z jednofarebného zamatu s vytláčanými kvetmi, zdobená čiernou zamatkou krížiková výšivka. Nosila sa na pochôdzky, na trh, vo všedné dni, menej na sviatky. Do ženského vrchného oblečenia sa postupne dostávali ďalšie formy kabátikov a blúz, niektoré z nich sa nosia dosiaľ. Ich pôvod je v mestskom odeve - ale v týchto formách v mestskom odeve nikdy neexistovali - sú to výtvory dedinskej módy, vkusu a miestnych krajčírov. Tak sa napríklad postupne nosili hojda, ľepetanka, bľuza, servjanka a samozrej me vlniaky kupované v obchodoch (zimušna chustka) krížiková výšivka.

Krížiková výšivka.

Z množstva techník vyšívania podľa počítaných nití prvoradé miesto zaujíma krížikový steh. Patrí medzi najrozšírenejšie a najstaršie techniky v ľudovej výšivke. Zdobili sa ním súčasti odevu aj textílie takmer na celom Slovensku.

Krížikový ornament sa vytváral buď pozitívnym spôsobom, pri ktorom sa motívy vytvárali krížikom (na nevyšitom základe), alebo negatívnym spôsobom, pri ktorom motívy tvorili voľné nevyšité plôšky (vo vyšitom základe). Krížiková Výšivka sa často šila viacfarebne, pričom tvorila kompaktnú plochu.

Bohaté krížikové vzory charakterizovali oblasť západného Slovenska, okolie Nitry, Dolnej Marikovej, Fačkova, Horehronia, horného Liptova, Krupiny a Zemplína.

Krížik sa vyšíva sprava doľava cez rovnaký počet osnovných i útkových nití. Prvý steh sa položí zľava doprava uhlopriečne hore. Ihlou sa naberie vodorovným smerom sprava naľavo základný počet nití a vypichne sa. Druhý steh sa položí krížom cez prvý steh, vodorovné sa vypichne sprava naľavo a naberie dvojnásobný počet základných nití. Na rubovej strane vzniká v jednom rade zadný steh a v dru- hom stonkový steh.