Krojová vyšívaná košeľa BYSTRÍK

Sviatočný Turčiansky kroj

Mužský sviatočný Turčiansky kroj. Tradičné formy mužského odevu zanikli veľmi skoro, ak sa udržali, tak len s použitím niektorých súčastí. Spomínaného Wiliama Richtera na mužskom kroji upútal biely kabát, ktorý vraj nazývali guňa (huňa), biely, s vyšitými červenými srdiečkami. lšlo pravdepodobne o dlhú halenu z domáceho súkna s dlhými rukávmi a veľkým golierom, ktorá sa zapínala pod golierom na gombíky alebo pomocou retiazky. Sviatočným odevom boli nohavice z modrého súkna, s dvoma rázporkami obšitými šuitášom z tmavomodrej šnúry. Strihovo rovnakej formy boli aj nohavice z bieleho súkna, zdobené čiernym šnurovaním. Nohavice sa obúvali do čižiem s vyššími sárami. Do nohavíc patrila košeľa so širokými rukávmi a vyšitou náprsenkou. Zdôraznením národného povedomia v druhej polovici 19. storočia bolo odievanie do košieľ s bohatou výšivkou, asymetrickým zapínaním a stojatým golierikom, ktoré sa nosili k mestským odevným súčiastkam. Ďalšou odevnou súčasťou bola vesta z modrého súkna, zdobená radom gombíkov, a kabátik alebo mentieka, na ktorých boli šuitášové nášivky a strieborné tiligránové gombíky. Takto sa obliekali aj olejkári a remeselníci, kým neprešli na mestský typ odievania. Klobúky boli rozličnej formy, z tmavého jemného súkna. Zemania demonštrovali svoju príslušnosť k nižšej nobilite odevom uhorského typu, ktorý predstavovali tmavé nohavice so šuitášom, vesta a mentieka prehodená cez plecia. Odev bol šitý z jemného súkna, anglie, a zdobený viacerými radmi veľ- kých strieborných tiligránových gombíkov. K tomu patril klobúk s užšou strechou alebo kožušinová čiapka s pierkami. Znakom významu a majetnosti nositeľa boli volavčie perá, ktoré boli veľmi drahé - niekedy sa za ne platilo aj jedným teľaťom.

Rukávce k sviatočnému ľudovému odevu sa šili z jemných ľahkých látok s balónovými rukávmi, ktoré boli ukončené širokou čipkou. Nad lakťom sa stiahli šnúrkou, čím sa čipka nazberala do tacľov. Rukávce mali veľký okrúhly výstrih a neboli zdobené výšivkou. V turčianskom kroji vôbec absentovala výšivka, ťažisko výzdoby spočívalo v mnohých mašliach a stuhách. Živôtik bol veľmi krátky, s úzkymi plecami, ktoré sa zaväzovali na tkaničky, čím bola regulovateľná jeho dĺžka. Základ živôtika tvorili zadná a predná menšia časť z veľmi jemného hodvábneho brokátu s potlačenými vzormi v rozličnej farebnosti. Po celom obvode, vo výstrihu, okolo pliec i pozdĺžne na chrbte bol zdobený širšími hodvábnymi stuhami, rovnými aj naskladanými, v červenej, ružovej, modrej, fialovej a zelenej farbe. Z rovnakej stuhy sa uväzovali mašle na pleciach, prípadne i cez lakeť na rukávcoch. Živôtik sa v starších časoch zapínal na šnurovanie, neskôr sa používali tiligránové alebo sklené gombíky či lisované a liate kovové spinky. Pod živôtik sa uväzovala biela kosička cez hruď na kríž. Kosička bývala z jemných čipiek, tylu alebo z vapéru a zakrývala hruď po hrdlo. V 19. storočí pruský cestovateľ W.Richter stretol v Turci ženy v kroji evidentne bez šatiek kosičiek. V 40. rokoch 19. storočia zo svojej cesty napísal, že krásne Turčianky vystavujú na obdiv svoje bujné poprsie a pekné gaštanové vlasy, ktoré majú zapletené do vrkoča s pestrými stuhami. Hlavu si zdobia zlatou partou a na nohách majú čižmy zo žltého safiánu s vysokými podpätkami a železnými podkovičkami. Ďalej píše, že nosia šnurovanú vestu (šnurovačku), často vyšívanú a hlboko vystrihnutú. Richterov opis dokazuje, že v tom období sa nosili aj vyšívané súčiastky. S obľubou pestrých stúh a mašieľ sa stretávame takmer vo všetkých odevných regiónoch Slovenska.

Predchodcami rozličných kabátikov, kamizolov a kacabajok boli slávnostné mentieky z modrého súkna, obšité líščou kožušinou, zvyčajne siahajúce po kolená. Pravdepodobne z olejkárskych obcí sa do turčianskeho odevu dostala veľká šatka, nazývaná šávolka, ktorú zo svojich obchodných ciest nosili olejkári a hauzíri. Šávolka bola z kvetovaného kašmíru pestrých farieb, najmä v červenej, po obvode so strapcami. Nosila sa diagonálne preložená a prehodená cez ramená. Bola hrejivým, ale i veľmi dekoratívnym doplnkom, lebo ju ženy nosili aj na tmavých kabátikoch. Sukne bývali dlhé, širšie, z jemných vlnených materiálov na zimu a z ľahkých hodvábov tmavších farieb na leto. Spodný okraj sukne zdobili 2-3 našité stuhy. Pod vrchné sukne patrili ľahké plátenné alebo kartúnové spodné sukne, vždy dve až tri. Zástery boli širšie, nazberané a podľa veku nositeľky aj farebne odstupňované. Mladé ženy nosili biele a farebné, staršie nosili čierne glotové zástery. Po obvode boli úzko lemované.

K sviatočnému ženskému kroju sa obúvali čižmy z kvalitnej červenej a žltej kože alebo obyčajnej čiernej kože s vysokými sárami. Sviatočné čepce boli z bielych čipiek, háčkované alebo z vyšívaného tylu. Čelenka mala dlhé konce, tzv. mazny, siahajúce až na hruď . V zime sa nosili kožuchy a kožúšky z barančiny, zväčša vyrobené kožušníkmi z Mošoviec.